Žijeme vo svete digitalizácie, počítačov, telefónov, aplikácií, video hier, platforiem, žijeme non-stop online pripojení.
Kým naši starí rodičia nevedeli nič o online priestore, my dávame tomuto svetu aktuálne zelenú. Môžeme povedať, že sme sa v čase pandémie Covidu-19 stratili v online svete.
Stanford Virtual Human Interaction Lab (VHIL) skúmal dosah virtuálneho sveta na náš život. Vyhodnocovali aké sú psychologické dôsledky trávenia času v online priestore, aké sú dôsledky online mítingov, školení či spojenia prostredníctvom chatov. Výsledky sú naozaj veľmi pôsobivé.
Kým sme si až do pandémie takmer všetci mysleli, že online život môže byť len vo filmoch, dnes už vieme, že sa tento spôsob života stal našou každodennou realitou.
Avšak nestresuje nás tento spôsob komunikácie oveľa viac? Nevytvára nám priestor fiktívneho zmýšľania? Neizoluje nás tento online svet?
Do istej miery áno. Na strane druhej nám však takýto svet ponúka mnohé doposiaľ nevyužité možnosti. Prieskum však poukázal na fakt, že v čase, v ktorom žijeme v v online svete, v ktorom sa dnes každodenne pohybujeme, by sa mali aktualizovať pravidlá komunikácie, spôsob prezentácií, či príprava videí alebo podcastov.
Kým my dnes celé hodiny trávime na online mítingoch, ktoré nás stresujú, veľa razy nám berú našu energiu, môžu byť tieto vzdelávacie aktivity vytvárané na korektnej a efektívnej báze pre užívateľa. Stačí taká maličkosť: počas online mítingu umožniť poslucháčom občas vypnúť obraz, či zvuk, mať možnosť a priestor odreagovať sa. Ďalšou možnosťou môže byť zaujímavý tip pre prednášajúcich. Tí by mali mať napríklad k dispozícii externú kameru pri live mítingoch, aby dokázali priamo - v rámci svojej prezentácie kresliť na tabuľu či flipchart. Výskum poukázal aj na to, že platformy či video konferencie by mali byť efektívnejšie, viac by mali nabádať ľudí k tvorivosti, menej u nich vytvárať stres, či dávať im priestor uzatvárať sa do seba.
Milý čitateľ, virtuálny svet nás v budúcnosti neopustí. Bude nielen našou súčasťou, ale stane sa pre mnohých z nás priestorom k našej každodennej práci. Zázračný svet veľkých možností by mal byť pre nás ľudí pripôsobený tak, aby sme sa v ňom cítili príjemne, efektívne a obyčajne ľudsky.
27. október bol vyhlásený UNESCOM ako deň audiovizuálneho dedičstva. Stalo sa tak v roku 2005. Dôraz, či dôležitosť 27. októbra je v postavený na zachovávaní video- filmov, audio nahrávok, rozhlasových či televíznych relácíí pre naše ďalšie generácie.
V čase, kedy UNESCO vyhlásilo 27. október za deň audiovizuálneho dedičstva nikto nemohol tušiť, že sa svet o pár rokov posunie do novej roviny, kde audio, či video sa stane pre každého z nás každodenná rutina. Avšak audiovizuálne dedičstvo bude navždy predstavovať pre naše ďalšie generácie možnosť zažiť pohľad späť a zároveň aj možnosť nahliadnuť do časov minulých.
