Rozprávať sa s druhými považujeme za samozrejmosť, no pre niektorých ľudí môže byť každodenná komunikácia spojená s neistotou či obavami z reakcií okolia. Zajakavosť je často vnímaná iba ako problém s plynulosťou reči, jej dosah však môže byť oveľa širší. Medzinárodný deň povedomia o zajakavosti, ktorý si pripomíname 22. októbra, upozorňuje na potrebu porozumenia, rešpektu a vytvárania prostredia, v ktorom má každý človek priestor vyjadriť sa vlastným tempom.

Zajakavosť ako porucha plynulosti reči

Zajakavosť je porucha plynulosti reči, ktorá sa prejavuje najmä opakovaním hlások, slabík alebo slov, predlžovaním zvukov a nečakanými prestávkami v reči, označovanými ako bloky. Človek, ktorý sa zajakáva, spravidla vie, čo chce povedať, no má ťažkosti s plynulým vyslovením svojich myšlienok.

Reč môžu sprevádzať aj mimovoľné prejavy, napríklad rýchle žmurkanie alebo chvenie pier. Zajakavosť sa môže objaviť v každom veku, najčastejšie sa však začína v detstve, približne medzi druhým a šiestym rokom života, keď sa intenzívne rozvíjajú jazykové schopnosti. U mnohých detí postupne ustúpi, u niektorých však pretrváva aj v dospelosti. Jej intenzita sa môže meniť podľa situácie, napríklad pri vystupovaní pred skupinou ľudí alebo telefonovaní môže byť výraznejšia. Zajakavosť pritom neovplyvňuje iba samotnú reč, ale môže zasahovať aj do medziľudských vzťahov, pracovného života a celkovej kvality života človeka.

Príčiny zajakavosti v rôznych etapách života

Zajakavosť môže mať rôzne príčiny a jej prejavy sa môžu meniť v závislosti od veku aj konkrétnej situácie. Rozlišujeme dva hlavné typy:

Vývinová zajakavosť – najčastejšia forma, ktorá sa objavuje v ranom detstve, keď sa rýchlo rozvíjajú rečové a jazykové schopnosti. Súvisieť môže s koordináciou jednotlivých oblastí mozgu zapojených do tvorby reči, genetickými predispozíciami a vývinovými faktormi. Nejde pritom o dôsledok nesprávnej výchovy ani o chybu rodičov.
Získaná zajakavosť – zriedkavejšia forma, ktorá sa môže objaviť u starších detí alebo dospelých. Môže súvisieť s poranením hlavy, cievnou mozgovou príhodou, postupujúcim neurologickým ochorením, niektorými liekmi alebo psychickou či emocionálnou traumou.

Zajakavosť sa v detstve objavuje pomerne často. U niektorých však ťažkosti pretrvávajú až do dospelosti. Zajakavosť sa častejšie vyskytuje u chlapcov a mužov, pričom významnú úlohu môžu zohrávať aj dedičné faktory. Ak majú rodičia obavy z vývoja reči dieťaťa, je vhodné obrátiť sa na pediatra alebo logopéda. Včasné posúdenie môže pomôcť určiť, či je potrebná odborná podpora.

Význam logopedickej starostlivosti a podpory okolia

Pri zvládaní zajakavosti zohráva dôležitú úlohu nielen odborná starostlivosť, ale aj spôsob, akým na ňu reaguje okolie. Logopedická intervencia sa prispôsobuje individuálnym potrebám človeka a môže zahŕňať rozvoj komunikačných zručností, podporu plynulejšej reči aj prácu s emóciami spojenými s rozprávaním.

Rovnako dôležité je vytvárať prostredie, v ktorom sa človek nemusí obávať negatívnych reakcií na svoj prejav. Trpezlivé počúvanie, rešpektovanie tempa reči a neprerušovanie pomáhajú znižovať komunikačný tlak. Cieľom podpory pritom nemusí byť iba dosiahnutie plynulej reči, ale aj posilnenie sebadôvery a možnosti slobodne sa zapájať do rozhovorov bez strachu z odsudzovania.

Väčšie porozumenie zajakavosti sa začína zmenou nášho prístupu ku komunikácii. Namiesto sústredenia sa na spôsob, akým človek hovorí, je dôležité vnímať predovšetkým to, čo nám chce povedať. Každý rozhovor môže byť príležitosťou prejaviť rešpekt a ukázať, že hodnota človeka nezávisí od plynulosti jeho reči. Práve prijatie a pochopenie zo strany okolia môžu pomôcť vytvárať spoločnosť, v ktorej sa nikto nemusí obávať prehovoriť.

Zdroje:

https://health.nih.gov/health-topics-a-z/stuttering

https://www.nhs.uk/conditions/stammering/

https://www.asha.org/practice-portal/clinical-topics/fluency-disorders/