Žijeme vo svete digitalizácie, počítačov, telefónov, aplikácií, videohier, sociálnych sietí, žijeme non-stop pripojení online. Kým naši starí rodičia nevedeli nič o online priestore, my dávame tomuto svetu aktuálne zelenú. Môžeme povedať, že sme sa v čase pandémie COVID-19 stratili v online svete.

Stanford Virtual Human Interaction Lab (VHIL) skúmal dosah virtuálneho sveta na náš život. Vyhodnocovali, aké sú psychologické dôsledky trávenia času v online priestore, aké sú dôsledky online mítingov, školení či spojenia prostredníctvom chatov. Výsledky sú naozaj veľmi pôsobivé.

Kým sme si až do pandémie takmer všetci mysleli, že online život môže byť len vo filmoch, dnes už vieme, že sa tento spôsob života stal našou každodennou realitou.

Nestresuje nás však tento spôsob komunikácie oveľa viac? Nevytvára nám priestor fiktívneho zmýšľania? Neizoluje nás tento online svet?

Do istej miery áno. Na druhej strane nám však takýto svet ponúka mnohé doposiaľ nevyužité možnosti. Prieskum však poukázal na fakt, že aj v online svete, v ktorom sa dnes každodenne pohybujeme, by sa mali aktualizovať isté pravidlá komunikácie, spôsob prezentovania, či pravidlá pri príprave videí alebo podcastov.

V dnešnej dobe je celkom bežné, že celé hodiny trávime na online mítingoch, ktoré nás stresujú a veľakrát nám uberajú z energie. Aj napriek tomu však môžu byť tieto vzdelávacie aktivity pre užívateľov efektívne a dobre využiteľné. Postačí, ak je poslucháčom počas online mítingu umožnené občas vypnúť obraz či zvuk, čo im poskytne priestor odreagovať sa. Ďalšou možnosťou môže byť zaujímavý tip pre prednášajúcich. Tí by mali mať k dispozícii napríklad externú kameru pri live mítingoch, aby dokázali priamo - v rámci svojej prezentácie kresliť na tabulu či flipchart. Výskum poukázal aj na to, že platformy či video konferencie by mali byť efektívnejšie, mali by ľudí viac nabádať k tvorivosti a vytvárať u nich menej stresu.

Virtuálny svet nás v budúcnosti neopustí. Bude nielen našou súčasťou, ale stane sa pre mnohých z nás priestorom k našej každodennej práci. Zázračný svet veľkých možností by mal byť pre nás ľudí prispôsobený tak, aby sme sa v ňom cítili príjemne, efektívne a ľudsky.

Za Deň audiovizuálneho dedičstva bol UNESCO-m vyhlásený 27. október. Stalo sa tak v roku 2005. Dôraz, či dôležitosť 27. októbra je postavený na zachovávaní filmov, audio nahrávok, rozhlasových či televíznych relácií pre naše ďalšie generácie.

V čase, kedy UNESCO vyhlásilo 27. október za Deň audiovizuálneho dedičstva nikto nemohol tušiť, že sa svet o pár rokov posunie do novej roviny, kde sa audio či video stane pre každého z nás každodennou rutinou. Audiovizuálne dedičstvo bude zároveň navždy predstavovať pre naše ďalšie generácie možnosť jednoduchšie nahliadnuť do časov minulých.